K preduhorským dejinám
Popradskej kotliny
(Eremitsko-benediktínske tradície)
Kráľovná Alžbeta, matka Ladislava IV., r. 1275 v konfirmačnej listine donácie Mutmerovi, prepoštovi spišskej kapituly, použila vtedy už bežný termín „terra Scepus“ (kraj, krajina Spiš). Aby však Spiš v období jeho pripojenia k Uhorsku predstavoval zriadený spoločensko-hospodársky celok, to vyžadovalo predchádzajúci primerane dlhý dejinný vývin pred okupáciou. Tá Spiš našla totiž scelený a organizovaný. Na rozdiel od susedných kotlín, Liptova, Pohronia a Šariša, Spiš bol prírodne veľmi členitý, teda rozbitý až tak, že sa rozpadol na samostatné kotliny pri rieke Poprad, Dunajec, Hornád a Hnilec a na kotlinu medzi Braniskom a Levočskými horami. Kým sa z týchto prírodne uzavretých celkov utvorila jedna hospodársko-spoločenská sústava, bolo treba veľa úsilia a húževnatého zjednocovacieho procesu. Za najvlastnejší a pôvodný Spiš, ohnisko, z ktorého vchádzali sceľovacie impulzy, možno pokladať povodie Hornádu. No ono tesne súviselo nielen s povodím Hnilca, ale aj s povodím Popradu, Váhu, Hrona a Dunajca. Veď všetky tieto rieky – popri Dunajci a Tise – tvoria európsky dôležitú rozvodnú čiaru, ktorá vplývala aj na vnútorné dejiny slovenského etnika. Preto i pre časy pred polovicou XII. storočia, keď začínala uhorská okupácia Spiša, treba predpokladať, že kotlinky v povodí Hornádu a Hnilca, Popradu a Dunajca boli už akýmsi spôsobom spoločensko-hospodársky zjednotené. Okrem ekonomicko-sociálnych, politicko-vojenských činiteľov zaslúžili sa o to aj činitele náboženské, ktoré duchovne (kultúrne) utužovali výsledky prvých. A tak sa žiada prihliadať i na ne a venovať im náležitú pozornosť. Ukázalo sa, že už Rastislav a po ňom Svätopluk plánovali externe misie u pohanských slovanských kmeňov, ležiacich na západ, severozápad a severovýchod od Veľkej Moravy. Ideovo a kultúrno-inštitučné predpoklady týchto externých misií pripravil Konštantín Filozof. Prakticky ich zorganizoval a realizoval arcibiskup „pro fide“ (misijný), Metod, a to pomocou benediktínov z opátstva sv. Hipolyta na Zobore pri Nitre, ktorí na túto úlohu mali predpoklady zo svojho materinského opátstva v St. Pölten pri Dunaji, charakterizujúceho dávnejšie predtým (od konca VIII. stor.) Slovanov okolo Viedenského lesa.
Mnísi zo Zoboru si z centra vybudovali do misijných terénov trvalé prísunové cesty, zabezpečené hustou sieťou erémov a filiálnych kláštorov, ktoré okrem toho slúžili aj ako bázy pre interné misie (intenzifikáciu kresťanského spôsobu života). Tieto erémy som sa usiloval nájsť v povodí horného Váhu a Dunajca. Tu sa pokúsim o ich vystopovanie v Popradskej kotline...