Celé dielo Od barbarskej noci pozostáva z troch zväzkov. Prvý zväzok má rovnomenný názov – Od barbarskej noci, druhý zväzok nesie podtitul Listy z väzenia a tretí zväzok má podtitul Na slobode.Predkladaný prvý zväzok je autobiografia J. Ch. Korca, ktorá začína popisom neslávnej noci z 13. na 14. apríla 1950, kedy obsadili milicionári, príslušníci Verejnej bezpečnosti a Štátnej tajnej bezpečnosti, všetky mužské kláštory na Slovensku, Morave a v Čechách. Na pozadí tejto noci sa však jedinečným spôsobom zoznámime s historickou pravdou o prenasledovaní a likvidácii Cirkvi na Slovensku ako inštitúcie, no aj jej jednotlivých členov v období najtvrdších rokov komunistického režimu.Likvidácia kláštorov v Československu roku 1950 bola udalosť storočia. Žiaľ, však smutná, ba viac – nekultúrna, barbarská. Preto nesmie upadnúť do zabudnutia. Kniha pamätí kardinála J. Ch. Korca zobrazuje jeho vlastný život, ale zároveň aj celú historickú pravdu o likvidácii Cirkvi na Slovensku v rokoch 1950 až 1989.
Úryvok
Noc z 13. na 14. apríla 1950
Noc ojedinelá za tisíc rokov kresťanstva na Slovensku a v Čechách. Noc, v ktorej naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou, vykonali to, čo neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani tureckému panstvu, ani nikomu inému v predlhých dejinách nášho ľudu a národa. Noc, ktorá zostane navždy najtemnejšou a najbarbarskejšou nocou, a to nielen pre neslýchaný čin proti tisícom rehoľníkov, ale aj pre neslýchaný čin, ktorý sa tým spáchal proti kultúre a duchovnosti nášho národa. Bola to noc, ktorá rozhraničila náš život. Bola to noc, v ktorej boli zlikvidované všetky mužské rehole a ich kláštory.
Bol som vtedy v jezuitskom dome v Trnave. Študovali sme teológiu. Už dva-tri dni predtým sme boli trocha nepokojní. Jeden z kňazov-jezuitov, páter Kajtár, ktorý bol ministrom-hospodárom domu, šiel po meste, a tu mu naraz nejaká pani, ktorá sa k nemu ticho pridala na chodníku, kratučko povedala: „Páter, dajte si pozor, majú vás likvidovať.“ Potom hneď zmizla. Keď nám to hovoril, nepripisovali sme tomu príliš veľkú váhu. No predsa sme boli znepokojení. A potom to prišlo.
V noci z 13. na 14. apríla 1950 sme zrazu začuli na chodbe nášho veľkého domu rázne kroky, mnoho krokov. O chvíľu nám ktosi búchal na dvere rukami i pažbami. Boli to milicionári, príslušníci Verejnej bezpečnosti i tajnej polície. Ako sme zistili neskôr, krátko po polnoci popreskakovali vysoké múry – ohradu trnavského jezuitského kláštora, vnikli do dvora a do domu, a rozišli sa po všetkých chodbách. Bývali sme ešte s jedným jezuitským bohoslovcom v izbe. Boli sme len dvaja. Najprv sme nechceli otvoriť – najmä môj spoločník sa zdráhal, ba takmer tvrdo vzpieral. Potom, keď sme sa ako-tak obliekli, bolo mi jasné, že nemá zmysel odporovať. Otvorili sme dvere. Milicionár v civile, len s vojenskou čiapkou na hlave a s automatom na pleci, nás vyzval, aby sme sa rýchlo doobliekali a šli do priestoru pred kaplnkou, ktorá bola na tej istej chodbe.
Netrvalo dlho a pobrali sme sa na toto miesto. Už sa tam schádzali aj ostatní kňazi – pátri, rehoľní bratia a ostatní teológovia. Keď sme boli viac-menej všetci, vedúci výpravy milicionárov v koženom kabáte nám oznámil, že z rozkazu vlády – tak nejako to formuloval – sa máme ísť do izieb pobaliť, vrátiť sa a potom autobusmi odísť s nimi. Na pobalenie nám dával dvadsať minút. Superior domu páter František Bednár sa ozval a pokúsil sa protestovať. Chcel vedieť presne predpis, alebo zákon, podľa ktorého máme poslúchnuť v takejto veľmi vážnej veci.
Vedúci výpravy milicionárov, silný muž, zavalitý, v koženom kabáte, odpovedal superiorovi rázne: „Buď poslúchnete, alebo urobíme s vami poriadok ináč!“ Nato tento vedúci výpravy milicionárov a žandárov vytiahol papier a začal čítať. Čítal postupne mená nás všetkých. Ako prečítal jednotlivé meno, hneď sa ku každému z nás pridal jeden milicionár, a ten nás mal potom už na starosti.
KOMENTÁRE ČITATEĽOV:
Po prečítaní knihy ťa pozývame k napísaniu svojich postrehov ku knihe, ktoré môžu pomôcť ďalším čitateľom pri ich výbere.