Radosti na stope

My – a jedine my – určujeme, na čo upriamime svoju pozornosť. Buď ju upriamime na tragédie, ktoré sa odohrali a naďalej sa odohrávajú v našom dohľade či mimo neho, alebo ju upriamime na vzácne kúsky roztrúsené v našej minulej i súčasnej existencii a jej okolí. Je to naša voľba. Naozaj? Nuž hej, pripúšťam, že „buď“ nie je celkom rovnocenné „alebo“. Pretože „buď“ (t. j. upriamenie našej pozornosti na tragédie) nás uchváti, spúta nás, nanucuje sa nám. Všetko negatívne nesmierne priťahuje našu pozornosť. Stačí malé nedopatrenie, a už našu myseľ strhne jeho vír, nech je to trebárs len počasie, ktoré nám dnes pripadá príliš teplé, príliš studené, príliš vlhké, príliš vetristé, príliš nestále... Na druhej strane „alebo“ (t. j. obrátenie našej pozornosti na vzácne veci) nedisponuje ani približne porovnateľnou dominantnosťou. Neupútava našu pozornosť. Všetko pozitívne sa musí prácne vystopovať, treba po ňom doslova vypísať pátranie. Niekomu zistia v päťdesiatke karcinóm. Buď sa sústredí na tento malér a podľahne zúfalstvu, alebo sa skloní plný vďačnosti, že mu bolo dožičené polstoročie bezpečného života, a ostávajúce roky využije v pokore a odovzdanosti. Iný zasa zlyhá v partnerskom vzťahu. Buď preto považuje svoju existenciu za nezmyselnú a prepadne apatii, alebo pochopí, aké sa pred ním otvorili možnosti pre maximálnuangažovanosť v povolaní, prípadne na inom poli, práve vďaka jeho slobodnému stavu. Ďalší sa musí odsťahovať do penziónu pre seniorov. Buď na to zareaguje hnevom a narieka za strateným domovom, alebo pochopí, aká sa mu odteraz núka obrovská pomoc a podpora, a dovoliť si takýto luxus nie je vôbec samozrejmosťou. Ako ľahko nám padne toto „buď“ a aké ťažké je prebojovať sa k „alebo“! Dokonca sme len veľmi zriedka schopní vedome zaregistrovať takú prostú vec, akou je príjemné počasie bez krupobitia, víchrice, horúčavy či povodní. Už takí ľudia sú vo výhode, ktorí si uvedomujú oboje, čiže „buď“ aj „alebo“, a nepoddávajú sa telom aj dušou „buď“. Ale pravými víťazmi v lotérii života sú tí, ktorí sa silou vôle rozhodnú prikloniť sa k „alebo“ a srdce si pripútajú k dobru. Vždy si nájdu dôvod na pravú radosť – a ako prídavok dostanú od svojho organizmu psychosomatické zdravie v najvyššej možnej miere.

Elisabeth Lukasová, narodená roku 1942 vo Viedni, je žiačkou prof. Dr. Dr. Viktora Frankla. Ako klinická psychologička a aprobovaná psychoterapeutka sa špecializuje na praktické využitie logoterapie, ktorú metodicky ďalej rozvíja. Po trinásťročnom pôsobení vo výchovných a rodinných poradniach a poradniach riešenia životných problémov (z toho deväť rokov vo vedúcej funkcii) prebrala roku 1968 odborné vedenie Juhonemeckého inštitútu logoterapie GmbH vo Fürstenfeldbrucku pri Mníchove, ktorý založila spolu so svojím manželom a kde pôsobila sedemnásť rokov. Po návrate do vlasti pracovala päť rokov ako univerzitná docentka (naposledy ako pedagogička na Donau-Universität Krems). V súčasnosti pracuje ako školiaca terapeutka a supervízorka v rakúskom Vzdelávacom inštitúte logoterapie ABILE. Prednášky a hosťovské pôsobenie na viac než päťdesiatich univerzitách (z toho dlhšie pobyty na univerzitách v Mníchove, Innsbrucku a vo Viedni), ako aj vedecké publikácie v šestnástich jazykoch, ju urobili známou po celom svete. Jej dielo bolo ocenené čestnou medailou Santa Clara Univerzity v Kalifornii za „outstanding contributions in counseling psychology to the world community“ a Veľkou cenou Nadácie Viktora Frankla mesta Viedeň.

Od roku 1980 vyšlo 98 kníh Elisabethy Lukasovej vrátane prekladov do cudzích jazykov. Časť z nich je už rozobratá.