Pápežský prelát Mons. Viktor Trstenský

Monsignor Trstenský bol medzi potrestanými pojem. Poznal som viacerých

mladých veriacich chlapcov, čo boli na Jáchymovsku, ktorí o ňom rozprávali

ako o živej legende. Na rozdiel od niekoľkých kňazov, ktorí boli vo väzniciach

alebo na Jáchymovsku na tábore L hlboko ranení, ustráchaní, trápili sa o holé

prežitie s traumou, s tým, ako žiť vieru v totálne zmenenom prostredí, monsignor

Trstenský bol statočný oravský muž, na tvrdo ukutý, ktorý sa rýchlo prispôsobil

na radikálne chudobné a drsné podmienky väzenia a stal sa predovšetkým dobrým

kamarátom. Mal šťastie, že mal solídne teologické štúdium, rástol v blízkosti

P. biskupa Vojtaššáka, ktorému bol oddaný, a asi zdravé, oravské korene z neho

urobili človeka pre ostatných. Možno to bola pre neho hlboká, v každej situácii

žitá viera a dôvera v Boha, ktorý dopustí, ale neopustí.

Väčšinu osadenstva väzenských komunít alebo táborov tvorili mladí muži,

ešte chlapci. Študenti a slovenskí mladí ľudia boli úprimne a poctivo viazaní na

autoritu kňazov. Dobrý kňaz bol učiteľom, otcom, príkladom. Trstenský zvládol

toto poslanie na jednotku. Vedel pekne rozprávať, zabávať ľudí, múdro, aby neprovokoval

dozorcov, a aj pre nich bol morálnou autoritou, ktorú rešpektovali.

Dokázal pokojne, rázne obhájiť to minimum práv, ktoré mal aj vo väzení, a ako

rozprávali, dokázal sa zastať aj tých, čo boli neprávom trestaní. Jozef Stoklasa,

ktorý s ním bol v cele, kde bolo asi 40 väzňov, spomínal, že ho zachránil pred

korekciou. Dozorca ho chcel potrestať za to, že cez deň ležal na posteli. Trstenský

vraj povedal: „Ale, pán veliteľ, čo od neho čakáte, však je to chlapča hladné, unavené,

čo od neho čakáte?“ Veliteľ ho vypočul a Jozefa Stoklasu nepotrestal.

Osobne som sa stretol s monsignorom v Trstenej, keď som bol na dovolenke

na Orave. Na Oravu som chodil každoročne na dovolenku ako do náboženskej

rezervácie a Trstenský bol ako svetlo. K nemu sa chodilo ako na púť. Trocha

provokačne, lebo sme vedeli, že je strážený, a keď chceli zaevidovať stovky ľudí,

čo ho navštívili, čím viacerých zaevidovali, tým bol väčší chaos a jeho „ochrana“

bola bezmocná.

Bol to kňaz, ako sa vtedy hovorilo: podľa Ježišovho Srdca. Mal rád ľudí a pri

ňom som cítil našu duchovnú príbuznosť, mnoho spoločného, čo sme prežili,

hlavne jeho vnútornú slobodu. On aj keby bol kardinálom, vždy ostal úprimným

priateľom, kňazom, ktorý si hneď získal srdce človeka, lebo nemal nijaké vopred

určené kritéria. Vo väzení sme si všetci tykali a hneď si to vyprosil. Bol dobre

informovaný, lebo denne počúval Vatikán a zahraničné stanice. Zaujímal sa

o utrpenie veriacich ľudí, osobitne tých, čo prinášali obete za kňazov a za Cirkev.

Spomínam si, ako sa bližšie informoval o pátrovi Cubínkovi, ktorého som poznal

a ktorého pred pol rokom zavraždili.

Trstenský mal autoritu, ktorá nebola z jeho titulu alebo z postavenia v Cirkvi,

ale on bol predovšetkým Človekom. Človekom pre iných. Človekom s hlbokým

citom hlavne pre utrpenie iných. Pre kňazov v súčasnosti je vzorom, že na to,

aby človek presvedčil, získal iných pre Dobro a Pravdu, musí mať človek predovšetkým

poctivo zaplatenú a prežitú vieru. Som mu vďačný za dve stretnutia,

ktoré boli pre mňa sviatkom, a kým budem žiť pod týmto slnkom, nikdy na neho

nezabudnem.