15 dní s Jánom Pavlom II.

A pokračuje syntézou života Jána Pavla II. (18. máj 1920 – 2. apríl 2005):

„Život zasvätený Panne Márii s úmyslom celkom patriť Kristovi. Skutočnosť, ktorú prežíval s láskou ku Svätej Panne plnou odovzdanosti, úcty a nežnosti, aby naplno miloval Spasiteľa, ktorý si vzal telo z tejto ženy, a tak sa snažil vytvoriť príbytok pre Človeka, ktorý zachránil človeka.“

Knihu môžeme používať ako nástroj dôverného rozhovoru s Ježišom. Pomôže nám rozlíšiť situácie z každodenného života vo svetle viery podľa vzoru Jána Pavla II.

Úryvok

Siedmy deň

Pracujúci

Práca nemá byť len čistou potrebou, ale má sa posudzovať ako autentické povolanie, ako Božia výzva budovať nový svet, kde spolu prebývajú spravodlivosť a bratstvo, predobraz Božieho kráľovstva, v ktorom istotne nebudú ani nedostatok, ani ohraničenia (Ján Pavol II.: Príhovor na štadióne Jalisco v Mexiku, 30. januára 1979).

Na predchádzajúcich stránkach sme meditovali o Panne Márii a Eucharistii. Táto kapitola venovaná práci s tým úzko súvisí. Ak sa ma opýtate prečo, jednoducho odpoviem: Eucharistia je spojením milosrdnej lásky Boha a práce človeka. Pripomína nám to napríklad modlitba obetovania vo svätej omši, keď kňaz hovorí: „Dobrorečíme ti Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb. Obetujeme ho tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života.“

Ján Pavol II. vždy učil, že práca človeka je nenahraditeľná pre budovanie Božieho kráľovstva, pretože zabezpečuje jednotlivosti pre novú zem a nové nebo, a má sa žiť eucharisticky.

Človek, ktorý pracuje, skutočne koná ako slobodná osoba; manifestuje svoju základnú slobodu vzhľadom k svetu, koná kreatívne, vo vzťahu k Božiemu stvoriteľskému činu. Človek v skutočnosti je a zostáva stvorenou bytosťou s duchom a so slobodou, teda schopný analogicky tvorivých činov.

Práca tak nie je len prostriedkom ani jednoduchou potrebou na žitie alebo prežitie. Má svoju pravú hodnotu, lebo „pochádza bezprostredne od človeka, ktorý akoby vtláčal prírode svoju pečať a podroboval ju svojej vôli“ (Gaudium et spes č. 67).

Práca má tvorivú a sociálnu hodnotu. V skutočnosti nedáva človeku len príležitosť realizovať sa ako osoba a zdokonaľovať sa, ale vedie ho aj k angažovanosti spolu s celým rodinným, sociálnym a politickým spoločenstvom.

Človek je slobodný, lebo má schopnosť určovať sa v súvislosti s pravdou a dobrom. Je slobodný, lebo má schopnosť vyberať si „hýbaný a určovaný osobným presvedčením, a nie pod jediným vplyvom pudových napätí alebo vonkajších okolností“. Byť slobodný znamená môcť a chcieť si vyberať, znamená to žiť podľa svedomia. Človek sa teda musí rozhodovať v závislosti od hodnôt, ku ktorým sa hlási; ukazuje sa tu ako zodpovedný a úlohou spoločnosti je podporovať túto slobodu, majúc na mysli spoločné dobro (Posolstvo pri príležitosti XV. Dní za mier, 1. januára 1981).

Práca je prejav a skúsenosť slobody, lebo je skúškou, svedectvom lásky. Svojím charakterom, niekedy zaťažujúcim a namáhavým, sa môže javiť, že taká nie je, pretože drina a úsilie zastierajú jej krásu; ale často zjavuje ohľaduplnú prítomnosť lásky tým, že vedie k človeku. Práca aj napriek úsiliu vyjadruje túžbu človeka po druhom, ktorá sa snaží zabezpečiť výrazové pole slobody človeka, pole oprávnenej slobody – slobody nielen ekonomickej, ale aj politickej, kultúrnej a náboženskej.

Práca je zdrojom morálky. Aby sme pochopili, čo chcel Ján Pavol II. učiť v týchto súvislostiach, treba dať slovu „morálka“ jeho pôvodný a klasický význam: konanie, ktorým sa má človek realizovať ako slobodná a zodpovedná bytosť, lebo sloboda a zodpovednosť tvoria podstatnú dôstojnosť človeka.

Práca nezjavuje len duchovnú a telesnú skutočnosť človeka, ale aj proces komplementárnosti, interakcie osoby ako morálnu skutočnosť. Robiť dobro znamená konať to, čo robí život plodným a bohatým: dobro je to, čo chráni život a vedie ho k jeho bohatstvu a plnosti.

Služba, ktorú poskytujeme prostredníctvom práce, rozširuje naše srdce a prijíma v duchu lásky našich blížnych v ich celistvosti, s ich dušou a telom, ich časnými i večnými dobrami.

Už vo svojej prvej sociálnej encyklike O ľudskej práci (Laborem exercens) (14. septembra 1981) Ján Pavol II. pripomína, že „práca je ‚pre človeka‘ a nie človek ‚pre prácu‘“. Čeliac konfliktom, ktoré poznačujú ekonomický život, pápež potvrdzuje „princíp prvenstva práce vo vzťahu ku kapitálu“, dôsledne pripomínajúc „práva pracujúcich“, ktoré sú integrálnou súčasťou ľudských práv.

Základnou povinnosťou ekonomického sveta je konať proti nezamestnanosti, najmä prostredníctvom formácie a informovanosti pracujúcich. Tí musia mať zabezpečenú mzdu zodpovedajúcu potrebám ich rodín, sociálne dávky, voľné dni na dovolenku a týždenný oddych, ako aj slobodu odborových združení. Napokon, po odsúdení každej diskriminácie týkajúcej sa hendikepovaných ľudí a prisťahovalcov, encyklika naznačuje podstatnú črtu spirituality práce: účasť – s Kristom – na diele Stvoriteľa.

Je dôležité rozpamätať sa na to, že táto encyklika mala vyjsť 15. mája 1981, na 99. výročie vydania prvej encykliky o sociálnych otázkach Rerum novarum, ktorú napísal Lev XIII.; vyšla však až 14. septembra, po hospitalizácii pápeža. To, že na nej pracoval napriek fyzickému utrpeniu, ukazuje, akú dôležitosť prikladal téme ľudskej práce.

Ján Pavol II. napísal dve ďalšie sociálne encykliky Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987) ako pripomenutie si dvadsiateho výročia Populorem progressio (Pavol VI.) a Centesimus annus (1. mája 1991) pri príležitosti slávenia stého výročia vydania Rerum novarum Levom XIII.

Sollicitudo rei socialis sa venuje problémom rozvoja, „novému menu mieru“. Pápež odsudzuje prehlbovanú priepasť medzi oblasťami takzvaného rozvinutého Severu a rozvíjajúceho sa Juhu. (SRS č. 14). Len cesta solidarity môže zablokovať zvrátené mechanizmy, ktoré sú prekážkou rozvoja chudobných krajín, obetí ekonomických koncepcií a doktrín. Človek musí naopak nielen mať, ale aj byť, a medzinárodné spoločenstvo potrebuje politickú vôľu pozornú na rešpektovanie práv jednotlivcov, na správne využívanie prírodných zdrojov a na oslobodenie od rozličných foriem imperializmu, definovaných ako štruktúry hriechu (SRS č. 36). Pre Jána Pavla II. sociálne myslenie Cirkvi nespočíva v „tretej ceste“ medzi kapitalizmom a kolektivizmom, ale v teologickej a morálnej úvahe o skutočnostiach jestvovania, ktorá je súčasťou jej evanjeliového poslania.

Centesimus annus hovorí o nových veciach, ktoré vychádzajú z politických udalostí rokov 1989 a 1990. Každý systém, ktorý podriaďuje sociálne vzťahy ekonomickým faktorom, je v očiach pápeža protirečivý prirodzenosti ľudskej osoby. Ak mal pád marxizmu vážne dôsledky na rozdelenie zeme na vzájomne uzavreté svety (CA č. 27), rastúce propagovanie čisto utilitárnych hodnôt, ktoré je príznačné pre rozvinutý Západ, sťažuje rozpoznanie a rešpektovanie hierarchie skutočných hodnôt ľudskej existencie (CA č. 29).

Ako vidíme, Ján Pavol II. po celý čas svojho pontifikátu hovoril o ľudskej práci s jediným cieľom: aby ľudstvo mohlo urobiť z tejto zeme predobraz Božieho kráľovstva, kde spolu prebývajú spravodlivosť a bratstvo.

O autorovi

Mgr. Francesco Follo pracoval v službách Sekretariátu štátu Vatikán v rokoch 1983 až 2002, teda počas väčšej časti obdobia pontifikátu Jána Pavla II. Neskôr ho tento pápež vymenoval za stáleho pozorovateľa Svätej stolice pri UNESCO v Paríži. V 2003. roku napísal jednu z knižiek v sérii 15 dní s..., a to s Matkou Teréziou.