Slovenský národný odpor proti nacizmu

Úryvok

Zmyslom slovenskej národnej politiky nikdy neboli mocenské ašpirácie. Jej obsahom ostávali konštanty vykryštalizované počas národného odporuv 19. storočí: uznanie svojbytnosti a verejnoprávnejosobnosti slovenského národa a toľko samosprávy na území Slovenska, koľko by zaručilo slobodný a nerušený rozvoj Slovákov na kultúrnom, náboženskom, hospodárskom a sociálnom poli. Zhrňujúc tieto požiadavky do hesla autonómie, národne angažovaní Slováci, aj keď prízvukovali zásadné právo národa na vlastnú štátnu suverenitu, nikdy nezabúdali s obdivuhodným realizmom pripomenúť, že Slováci ako malý národ nielenže nevylučujú, ale a priori vyhlasujú svoju ochotu zrieknuť sa istej miery tejto suverenity, aby na základe zásady rovný s rovným žili a pracovali v spoločnom štátnom útvare česko-slovenskom. Všimol si to aj taliansky historik a politológ Ennio Innocenti, keď vo svojom profile prezidenta Jozefa Tisa, ktorého zaradil medzi najvýznamnejších katolíckych štátnikov, poukázal na toto nevšedné historické stanovisko Slovákov. V axiologickej škále slovenskej národnej

ideológie vrcholnou hodnotou ostával vždy národ a jeho základné, životné záujmy; teda nie štát ako mocensko-politická štruktúra spoločnosti. V tomto myšlienkovom procese ako logická dedukcia vznikla zásada, ktorú už dávno vyslovil Andrej Hlinka a opakovane Jozef Tiso: Autonómia Slovenska aj za

cenu republiky! Lebo národ je viac ako štát. Dnes už aj viacerí marxistickí historici nielenže uznávajú, ale opovážili sa kde-tu i napísať, že autonomistický program, ktorého predstaviteľmi boli Hlinkova slovenská ľudová strana a Rázusova

Slovenská národná strana, tlmočil ašpirácie najširších vrstiev slovenského národa, a teda reprezentoval sprvoti relatívnu, časom i absolútnu väčšinu Slovákov. Ak uvážime, že najmä po roku 1935 aj niektoré tzv. štátotvorné centralistické politické

zoskupenia, najmä ich mladšie generácie, si postupne osvojili podstatné časti autonomistického programu (myslíme tu predovšetkým na Hodžovu Republikánsku stranu zemedelského a maloroľníckeho ľudu, ktorá bola druhou najväčšou stranou na Slovensku), musíme konštatovať, že v kritických rokoch



1938 – 1939 autonómia Slovenska ako prejav národnej suverenity v spomenutom zmysle bola politickým postulátom drvivej (aj novšie komunistické vedecké práce pripúšťajú 60 – 70 percent) väčšiny Slovákov.

KOMENTÁRE ČITATEĽOV:
Po prečítaní knihy ťa pozývame k napísaniu svojich postrehov ku knihe, ktoré môžu pomôcť ďalším čitateľom pri ich výbere.