Kľúče od kráľovstva

Kľúče od kráľovstva sú pre misionára, a teda aj pre autora kľúčmi k ľudskému srdcu a kľúčmi k raju tu na zemi; dostanú ich a majú na ne právo všetci tí, čo nie slovami, ale skutkami bojujú za takú skutočnosť, ktorá by všetkým bez rozdielu donášala právo na šťastie a v ktorej by nebolo biednych a utláčaných.

 Úryvok

 Po návrate do misie vošiel bočnou verandou a ticho vyšiel hore. Mal šťastie, nikto ho nevidel prísť. Nežiadal si „veľky hurhaj“, ako to on volal, buchot nôh a dverí a fľaše s horúcou vodou a starostlivé ponúkanie polievky. No keď otvoril dvere na svojej izbe, začudoval sa, lebo tam našiel pána Čiu. Jeho zamračená tvár, teraz popolavá od zimy, zasvietila. Nedbajúc na formality, chytil ruku svojho starého priateľa a stisol ju.

 „Veril som, že prídete.“

 „Ako by som mohol neprísť“ Pán Čia hovoril smutným, ustaraným hlasom. Môj drahý otče, ani neviete, ako veľmi mi je ľúto, že odchádzate. Naše dlhé priateľstvo znamenalo pre mňa mnoho.“

 Kňaz pokojne odvetil: „Aj mne budete veľmi chýbať. Celkom ste si ma podmanili svojou prívetivosťou a dobročinnosťou.“

 „Je to menej ako nič,“ odmietol pán Čia jeho vďaku.

 „Vy ste mi preukázali neoceniteľné služby. A či som sa vždy nekochal v pokoji a kráse vašej misijnej záhrady? Bez vás bude v záhrade smutno.“ Hlas sa mu zatriasol.

 „ A potom, keď sa zotavíte... potom sa možno do Paitanu vrátite?“

 „Nikdy.“ Kňaz stíchol a pokúsil sa o úsmev. „Odteraz musíme očakávať stretnutie len vo večnosti.“

 Pán Čia násilne prerušil ticho. „Keďže čas nášho spoločného pobytu je obmedzený, hádam by nezaškodilo, keby sme sa chvíľu pozhovárali o tom, čo bude.“

 „Celý svoj čas venujem takémuto rozhovoru.“

 Pán Čia váhal, tiesnila ho neobyčajná neobratnosť

 „Nikdy som veľmi hlboko nepremýšľal, čo príde po tomto živote. Ale ak niečo jestvuje, bolo by veľmi prijateľné, keby som sa aj tam mohol tešiť z vášho priateľstva.“

 Ani pri svojej dlhej skúsenosti otec Chisholm nepochopil význam jeho poznámky. Usmial sa, ale neodpovedal.

 Pán Čia sa vo veľkých rozpakoch musel vysloviťotvorene.

 „Priateľ môj, mnoho ráz ste povedali: je mnoho náboženstiev a každé má svoju bránu do neba.“ Tmavú pleť mu zaplavila jasná červeň „Teraz by hádam bolo tak, že sa mi veľmi žiada vstúpiť vašou bránou.“

 Hrobové ticho. Zhrbená postava otca Chisholma zmeravela.

 „Nemôžem uveriť že to myslíte vážne.“

 „Kedysi pred dávnymi rokmi, keď ste mi vyliečli syna, som to vážne nebral. No vtedy som ešte nepoznal váš život... vašu trpezlivosť, tichosťa smelosť. Dobrotu náboženstva najlepšie posúdime podľa dobroty jeho príslušníkov. Priateľ môj... premohli ste ma svojím príkladom.“

 Otec Chisholm si zdvihol ruku k čelu; bol to znak tajného pohnutia, často mal výčitky svedomia, že vtedy na začiatku odmietol pána Čiu, hoci jeho rozhodnutie nebolo pravé. Pomaly povedal: „Celý deň som mal v ústach horko od popola neúspechu. Vy ste mi znova zapálili svetlo v srdci. Pre túto chvíľu cítim, že moja práca nebola bezcenná. No i tak vám hovorím... nerobte to z priateľstva – len ak veríte.“

 Pán Čia odpovedal prosto: „Rozhodol som sa. Robím to z priateľstva i z viery. Vy a ja sme ako bratia. Váš Boh musí byťaj mojím Bohom. A potom, aj keď zajtra odídete, budem spokojný, že sa nám duše stretnú v záhrade nášho Pána.“

Spočiatku nemohol kňaz hovoriť. Usiloval sa skryť hĺbku svojich citov. Vystrel k pánovi Čiovi ruku a povedal neistým hlasom:

KOMENTÁRE ČITATEĽOV:
Po prečítaní knihy ťa pozývame k napísaniu svojich postrehov ku knihe, ktoré môžu pomôcť ďalším čitateľom pri ich výbere.